Ľubomír Feldek: Umelec tu nie je na to, aby sa ľutoval, ale aby tvoril

- Divadlo 3 - 05. 09. 19

Slovesnký básnik, prozaik, dramatik, esejista, autor kníh pre deti a mládež a překladatel Ľubomír Feldek se narodil v Žiline v roce 1936. Vystudoval slovenský jazyk a literaturu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislavě. Pracoval jako časopisecký a knižní redaktor. Debutoval básnickou sbírkou Hra pre tvoje modré oči (1959).

Vydal přibližně sedmdesát knih a dvacet překladů – hlavně z děl Williama Shakespeara. „Čitateľov mám iste čoraz menej, ale to nie je ani ich vina, ani moja. Jednoducho je dnes veľké umenie dostať báseň k čitateľovi. Dá sa s tým však čosi urobiť. Riešim to napríklad tak, že najkrajšie verše, myslím hlavne na tie, čo som preložil, Shakespearove, Kiplingove, Puškinove, pašujem do rozhovorov alebo fejtónov.“

Autor nemůže podle Felúka žít stranou mimo „čas a společnost“, ve které se vyskytuje. „Skrytou chrbticou tvorby každého spisovateľa, čo ako by chcel byť tematicky alebo formálne výlučný, len abstraktný alebo len intímny, je to, čo sa stalo za jeho života s národom a spoločenstvom, v ktorom žije. Aj keby sme pripustili, že môže mať vlastnosti alebo dôvody, oprávňujúce ho nevyjadriť sa ku všetkému hneď za horúca – právo spisovateľa vynechávať vo svojej tvorbe čo len jeden dôležitý stavec onej chrbtice nie je časovo neobmedzené. Vždy len dočasne totiž dokážu ostatné stavce suplovať neprítomnosť chýbajúceho – no napokon sa nekompletná chrbtica zrúti a od ulievajúceho sa spisovateľa sa národ odvráti.“

Jako pamětník a doyen slovenské literatury, se tu a tam rozvzpomíná na časy vlády jedné strany. „Socialistický realizmus v rokoch 1948 – 1956 likvidoval kultúrnu pamäť. Nenávidel najmä modernu 20. storočia. (Vyraďoval ju z knižníc, zvešiaval zo stien, niektorých modernistov likvidoval aj fyzicky.) Jedným z programových cieľov mladého slovenského umenia bol v období toho odmäku teda nielen návrat k európskej moderne, ale aj návrat k jej záľubám. A medzi tie záľuby patril aj pohľad na svet „očarenými detskými očami“. Veď aj Apollinairov Zvieratník či Nezvalova Abeceda boli leporelá pre dospelých.“

Zajímavé je, že po rozpadu Československa se spisovatel odstěhoval i s rodinou do Prahy. Pak se ovšem na Slovensko zase vrátil. „Nikdy som neprestal byť Bratislavčanom. Hoci som sa narodil v Žiline, vždy som sa najlepšie cítil v Bratislave. Patrím sem už od čias, keď som sem prišiel študovať.“ A na svůj odchod v jednom rozhovoru zavzpomínal: „Každý mi vtedy hovoril, že sa to nerobí, neodchádza sa. A ja si vlastne tiež myslím, že z Bratislavy sa neodchádza. Je to moje mesto.“

Se svou ženou vytvořili pevnou uměleckou dvojici. „Žijeme ustavične undergroundovým spôsobom života, ale nenazývame ho tak. Umelec tu nie je na to, aby sa ľutoval, ale aby tvoril. Vychovali sme svoje deti tak, že nás rodičov videli takmer vždy na voľnej nohe. Presvedčil som sa už za komunizmu, že človek na voľnej nohe je slobodný a môže si vybojovať to najsprávnejšie miesto pod slnkom. Len sa nesmie tej slobody zľaknúť. A to sme zrejme – ani nie tak slovami, stačilo príkladom – vštepili aj svojim deťom.“

Loading...