MAČ 2018. Nejen Turecko, ale také režisér Peter Krištúfek

- Slovensko - 29. 06. 18

Tragicky zesnulý prozaik, scenárista a režisér Peter Krištúfek by v červnu oslavil své 45. narozeniny. Půlkulatiny si připomenula média na rodném Slovensku, ale také v Česku. Větrné mlýny tomuto umělci věnují také letošní ročník festivalu Měsíc autorského čtení 2018.

Debutoval sbírkou krátkých próz Nepresné miesto (2002), sbírky povídek Voľným okom (2004). S románem Blíženci a protinožci (2010) o vztahu spisovatele a prostitutky se dostal mezi finálovou desítku Anasoft litera. Posledním dílem je román Telá (2016). Plánoval vydat tento rok nový román a pustit se do filmové adaptace své novely Ema a smrtihlav.

Krištúfek je autorem dokumentárních filmů – Momentky (2008) o hudebníkovi Dežovi Ursinym – a hraných filmů Noc na slunci a Jaký nádherný svět! Za televizní film Dlhá krátka noc získal v roce 2004 slovenskou filmovou cenu Igric. Natočil i celovečerný film Viditelný svět (2011) s Ivanem Trojanem.

Peter Krištúfek: Hlas, ktorý číta

Večer mám čítať. Kráčam upršaným mestom, som z toho trochu nervózny, ako vždy. Nerozumiem prečo, všetko je predsa jasné a takýchto čítaní som absolvoval už stovky. Teraz trochu chápem tú večne sa opakujúcu trému hercov pred večerným divadelným predstavením. Aj keď nie som herec. Treba však podať istý výkon. Trpím, keď moje texty nahlas číta niekto iný, nikdy s tým nie som spokojný. Musím to spraviť svojím špecifickým spôsobom. Niektorí tvrdia, že autorské čítanie pred obecenstvom nedáva zmysel, že spisovateľ má len písať. Podľa mňa je to z ich strany póza. Istý nemenovaný kolega to úplne odmieta a príčinou je, že svoje texty poriadne prezentovať nedokáže; podobne ako tvrdí, že román nie je dôstojný literárny žáner, keďže sám v snahe napísať ho trpko stroskotal. Ale nechajme teraz všetky podivné názory, ktoré sa okolo písania a autorov len tak hemžia. Ide o text a zážitok. Prichádzam do farebne nasvietenej pivnice, je to podzemie, ale veľmi útulné. Predtým ešte všetky tie uvítacie reči – nie som teraz na ne dostatočne sústredený. Tváre a ďalšie tváre. Odmietam alkohol, potom bude dostatok času. Príde dosť ľudí? Sadám si za stôl a moderátor ešte chvíľu manipuluje so svetlom, potom ma uvedie. Diváci tíchnu. Prvé vety sú ešte neisté, no potom sa rozbehnem. Je to ako nechať sa unášať prúdom rieky. Neponáhľať sa. Oddať sa tomu. Počas čítania si to chvíľami jasne uvedomujem. Som ponorený. A užívam si. Dúfam, že aj diváci. Ich reakcie si môžem overiť, len ak prečítam niečo vtipné. Smejú sa. Inak len sústredene počúvajú hlas, ktorý číta. Bolo by zábavné a mätúce, keby pri smutných pasážach plakali. Na čítanie sa nehodí čokoľvek – ale podliehať chúťkam publika tiež netreba. Dôležité je plynutie. Ak text drhne a je komplikovaný, treba sa ho radšej vzdať. Aj príliš jednoduchých a jednostranných riešení. Takto ubehne celá hodina. Tlieskajú. Usmievam sa. Prichádzajú za mnou a pýtajú sa na moje knihy. Pár ich mám v ruksaku, ostatné si musia zohnať sami. Podľa pocitu, ktorý sa mi rozlieva v hlave, to zrejme dopadlo dobre. Nemusí to tak byť zakaždým, občas človek stratí energiu a už sa len modlí, aby bol koniec. Dnes nie. Uvažujem, komu podarujem kvety, nebudem predsa s nimi cestovať vo vlaku. Možno ich zabudnem v hoteli. Rovnako ako monografiu miestneho insitného umelca. Svoj domáci priestor si prísne strážim. A zajtra večer, v inom meste – ďalšie čítanie.

Loading...