Filip Florian: Spoločná pravda o minulosti je iba klam

- Rumunská čítanka - 13. 11. 20

Prozaik Filip Florian se narodil v roce 1968 v Bukurešt. V devadesátých letech se živil jako novinář a korespondent Svobodné Evropy a Deutsche Welle. Do literatury se skvěle uvedl prvotinou Degete mici (Malíčky), románem o iracionální atmosféře v Rumunsku 90. Let. Kniha se objevila také v Maďarsku, Polsku, Německu, USA, Slovinsku, Slovensku, Itálii, Španělsku, či Bulharsku. 

Další prózu, Băiuţeii (Kluci), napsal s bratrem Mateiem - v ironicko-nostalgickém tónu popisují své dětství na jedné z periferií Bukurešti. V oceňovaném historickém románu Zilele regelui (Dny krále) se vrací do 19. století, kdy se vlády nad sjednoceným Valašskem a Moldavskem ujímá Karl z rodu Hohenzollernů. 

Posledním dílem je román Toate bufniţele (Všechny sovy), kde prostřednictvím vzpomínek konfrontuje realitu komunistického režimu s nezkaženým dětským viděním. „Když se ponoříte do stránek nějaké knížky, je to jako kdybyste sledovali kouzelnické představení. Literatura jsou v podstatě samá kouzla a čáry,“ říká. 

Jako dítě ovšem po psaní knih vůbec netoužil. "Ako chlapčisko som bol zbláznený do futbalu, na ulici som, myslím, prežil väčšinu dňa, vždy sa našla lopta a nejakí spoluhráči. Prvý text, ktorý som napísal len tak, že to nebola úloha do školy, sa zjavil, keď som mal dvanásť rokov. Dodnes ho mám odložený v zásuvke a oči mi zvlhnú zakaždým, keď oň náhodou z času na čas zavadím. Moje prvé sny spojené s povolaním boli archeológia a architektúra, no už v pätnástich som bol až po uši zamilovaný do literatúry a z celej duše som túžil po možnosti písať,” sdělil v rozhovoru pro slovenské Literárne informačné centrum. 

Za úspěch považuje literární svobodu spisovatelů. “Netrápilo ma, kedy a kde to budem publikovať, neponáhľal som sa, nestresoval, chcel som iba, aby román bol podľa mojej chuti a bodka. Myslím si, že keď sa v literatúre úplne oddáš svojej posadnutosti, keď nedáš na šuškanie okolia, keď si sám sebou v tom najsilnejšom význame slova, dostane sa ti ohromnej radosti, ktorej sa nič nevyrovná. Všetko, čo nasleduje po vyjdení knihy, ti už neprináleží a nemôže sa ťa nijako dotknúť.”     

“Pokiaľ som pracoval ako novinár, naivne som veril, že môžem prispieť k verejnému blahu, k akejsi spoločnej pravde, ktorú Rumuni po štyridsiatich piatich rokoch komunizmu tak veľmi potrebovali. Hrozne som sa mýlil, postupne som prišiel na to, že táto spoločná pravda o minulosti je iba klam, fatamorgána, že v skutočnosti jestvujú len tisíce a tisíce drobných, osobných právd, ako čriepky veľkej pravdy.” dodal.  

Autor si navíc podle Floriana může v literatuře dovolit cokoliv. “Lebo všetko je možné, lebo literatúra, myslím si, sa nerobí z matematických teorém, z múdrych myšlienok a zovšeobecnení, ale z maličkostí, odrobností, tých najzašlejších detailov, ktorým zjavne chýba akákoľvek dôležitosť. Myslím si, že literatúra je svojím spôsobom iluzionizmus, čaro a za najväčšie uspokojenie hociktorého autora považujem, keď sa mu podarí hoci na päť minút doviesť čitateľa s telom i dušou do sveta svojej knihy, do toho fiktívneho, no i tak veľmi živého univerza románu.” 

Loading...