E. J. Groch: Rozhlas nemá hromadit posluchače, ale kvalitu

- Slovensko 35 - 04. 01. 19

Básník a prozaik Erik Jakub Groch se narodil v roce 1957 v Košicích. Po gymnázium skončil v undergroundu a prošel řadou kuriózních zaměstnání. V roce 1992 založil nakladatelství Knižná dielňa Timotej.

Pracuje jako editor, redaktor, grafik, píše pro rozhlas, pro děti, je autorem zhruba desítky básnických sbírek: například To (2000), L'acinéma (2001), Druhá naivita (2005), Em (2006), Infinity (2008). Získal ocenění Najkrajšia detská kniha roku 2006.

„Elementárne noetické a hodnotové nálezy lyrického subjektu majú svoju skrytú paralelu vo foucaultovskej ,kultúrnej archeológii‘ ľudských dejín – od mytologických cez náboženské až po moderné civilizačné vrstvy ľudskej pamäti,“ napsala o jeho díle Stanislava Chrobáková.

Groch má velmi osobitý pohled na život a fungování společnosti. Umí se například zacílit na knihovny. "S primitivizmom, že sa riadia množstvom výpožičiek namiesto kvality. Výsledok je, že v knižnici, najmä v menšom meste, nenájdete pomaly jedinú dobrú novú knihu. Pritom knižnica je schopná nakupovať braky po 4 kusy toho istého titulu, namiesto aby kúpila, povedzme, dva braky – napokon aj táto klientela platí dane – a dva kvalitné, pritom rôzne tituly. Z našich knižníc pomaly mizne aj klasika, ktorú nájdete v každej regionálnej knižnici pod Alpami, ako som to mal možnosť vidieť – napríklad celú ruskú klasiku,“ poznamenal v jednom  rozhovoru.

Všude, kde pracuje, hledá kvalitu, nikoliv kvantitu. „Štátny rozhlas nemá hromadiť množstvo poslucháčov, naopak, má ponúkať program, ktorý bude mať jediný cieľ – kvalitu a len kvalitu, hoci aj na úkor masovej sledovanosti a čiastočnej straty mediálneho vplyvu, ktorý má predovšetkým ekonomický a politický význam, nie kultúrny,“ zdůraznil autor.

Groch se velmi vyznamenal svými texty pro děti. „Rozprávky sú pre mňa to isté, ako akýkoľvek iný žáner vyrozprávaného príbehu. Mám tri deti a pamätám si z ich detstva, že Exupéryho Malý princ nebola práve tá kniha, ktorú chceli počúvať, alebo čítať. Nebol na to pravý čas. Pritom ide jednoznačne o žáner rozprávky. Jednoducho všetky príbehy na svete si samé vyberajú svojich čitateľov, aj čas (podľa autentického dospievania), kedy ich oslovia. Každý čitateľ číta inú, výlučne svoju knihu, aj keby to bola jediná kniha na svete. Sme jedineční, všetci čítame tú istú inú, „svoju“ knihu. A v konečnom dôsledku s veľmi rozdielnymi výstupmi.“

Nicméně neskrývá hlavní účel svého psaní – dobře a na úrovni se pobavit. „Dnes sa chcem pri písaní predovšetkým dobre baviť. Pomaly – a dosť neskoro – ma prechádza autorská sebastrednosť, ak sa mám slušne vyjadriť. A, priznám sa, trochu zvrátene ma poteší, keď niekoho rozčúlim. Ak toto nejakí čitatelia postrehnú, nebudú sa rozčuľovať, naopak, budeme sa baviť spolu,“ tvrdí básník.

Loading...