Stanislava Chrobáková Repar: Kebysme vedeli, čo nás trápi, netrápili bysme sa

- Próza - 06. 02. 23

„Lepšie sa mi dýcha a číta po stojačky, hlavne poézia,“ postavila se před brněnské publikum autorka poezie i prózy, literární vědkyně, editorka a překladatelka slovenského původu Stanislava Chrobáková Repar, která od roku 2001 žije ve Slovinsku. Jejím manželem je slovinský spisovatel Primož Repar, oba vystoupili na MAČi věnovaném slovinské literatuře v roce 2012.

Nejprve přečetla texty ze své básnické sbírky Nahá v tŕní (2006). Její verše ve slovenštině zněly velmi libozvučně, vyznačovaly se obdivuhodnou hrou se slovy.

Četla i ze své prózy Slovenka na kvadrát (2009 ve Slovinsku, 2011 na Slovensku). Uvedla, že kniha vznikala postupně, texty byly publikované nejprve časopisecky. „Zachytávajú ten môj príbeh imigrantky, prišelkyne zo Slovenska do Slovinska.“

„Tá kniha bola taký pokus nastaviť zrkadlo, ponúknúť ten pohľad emigrantky a imigrantky. Ukázať na to, aké všeliaké absurdné byrokratické pasce musí člověk prekonávať,“ shrnula autorka nosnou linii knihy.

„Kebysme vedeli, čo nás trápi, netrápili bysme sa. Lebo nás trápia nejasné rozmazané veci. Rozmazaná identita. Rozmazané vzťahy. Rozmazané zákony. Rozmazaný čas. Zvyšky obeda, ostatky Prométheusovej pečene rozmazané na stole. Rozmazaná komunikácia,“ podělila se při čtení fragmentů o své myšlenky.

Ukázky měly i podobu vzpomínek: „Ostravskú haldu mám teda iba vo svojej blahej pamäti. Jej svahy husto porasťené fialovými gombičkami a vrchol ztrácajúci sa medzi kmeňmi bielych briez. Ostalo mi teplo jako po kokse. Dali sme si šluka a vydali sa do antikvariátu Fiducia, ktorý nás hostil vo svojom podzemí. A nielen nás, aj básníka Karela Šiktanca. V Ostrave sa neukázal viac ako pol storočie. Pritiahla ho sem až čerstvo vyliahnutá monografia s názvom Někde tady, ktorú o Šiktancovej poézii napísal iný český básník, napriek tomu, že písanie o poézii považuje za trúfalosť.“

Nejde o kvalitu, ale o jméno

„Poézia nemôže prežíť, ak v nej nejde o všetko. Ak sa v nej bojí človek kultúrne obnažiť a ľudsky zprítomniť. Ak sa zo slova stáva injekčná striekačka na podávanie narkotika či umelej výživy, mikroskopické sklíčko s rozotreným preparátom, pasca pre čitateľa, trojbodka za nevyslovenou vetou. Cedenie zvyškových slín a pitvanie slovíčok až po ich najkrehkejší korienok. Poézia ako vyhýbanie sa poézii, aby nebolelo, nesvrbelo, nepochovalo, nevzlietlo,“ nabízí autorka svůj výklad.

Co bylo ve Slovinsku stejné a co jiné, než čekala? Překvapilo ji množství lidí, kteří jí nezištně pomohli, i když nemuseli. Jiná než její představa se týkala té organizovanosti byrokracie. „Ta absurdita je na tom pozoruhodná.“

„Ja som nakoniec získala mimoriadne občianstvo. Tak ako dajú basketbalistom alebo lyžiarom, tak dajú aj za kultúrné zásluhy niektorým ľuďom v takej situácii, ako som bola ja. A mohla som si ponechať aj slovenské občianstvo,“ pochlubila se autorka.

Literární život ve Slovinsku je lépe organizovaný v porovnání se Slovenskem, soudí Chrobáková Repar. „Je to bežná súčasť nejakej literárnej prevádzky, že autori prezentujú svoje knížky, že z nich čítajú, že ich knižnice pozývajú na takéto čítania. Stále je zvykom, že sa organizujú tlačové konferencie...“ pustila se do podrobného výčtu.

„Trošku je ten okruh aj v tej literatúre tak rozselektovaný. Niekedy sa mi to zdá, že to sú až nepreniknuteľné hranice apriórne dané. Nejde o kvalitu vašej produkcie, ale ide o to meno. A to sa mi nepáčí,“ poznamenala.

Komentáře z Facebooku

Pro správné fungování komentářů je třeba být přihlášen k Facebooku.

Loading...