doporučujeme
Slovensko 11 – 03. 05. 18

Taragel: Spisovatelia si môžu sami za to, že sú ohrozeným druhom

Dušan Taragel se narodil v roce 1961 v Bratislavě. Píše prózu, edituje texty, věnuje se scenáristice a překladu z angličtiny. Vystudoval teorii kultury na Filozofické fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě. Pracoval jako strážník, strojník a rozhlasový redaktor – od roku 1993 se živí jako reklamní textař.

Vydal knihy povídek Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (1997) a Sekerou & nožom (1999; s Peterem Pišťánkem). Sestavil antologie Sex po slovensky I a II (2004, 2005) a podílel se jako scenárista na komiksových albech Roger Kroviak (2002) a Jánoší (2006).

„Poľská kultúra, to bola predovšetkým hudba – SBB, Czeslaw Niemen, poľský jazz... Aby som sa však dostal k literatúre – mojim najobľúbenejším poľským autorom je určite Stanislaw Lem – prečítal som od neho snáď všetko, čo vyšlo v českom či slovenskom preklade a zbožňoval som na ňom, že to nebolo obyčajné sci-fi. Jeho príbehy mali filozofickú hĺbku, útočili na predstavivosť, boli znepokojujúce a vždy to bola literatúra,“ napsal pro MAČ v roce 2012. 

Autorské čtení podle Taragela patří mezi umělecké žánry. „Autor vidí desiatky tvárí, očakávajúcich jeho vystúpenie, je to výkon plný adrenalínu a stresu, ktorý však pri dobrej odozve prejde až do eufórie. Divák vidí a počuje jedného človeka a vníma ho ako herca, ktorý robí one-man show a očakáva zážitok. Ten príde ak sa spojí dobrý text s dobrou interpretáciou,“ přispěl autor do diplomové práce Dominiky Babákové na Masarykově univerzitě v Brně.

Víc než psaní si Taragel cení hlavně čtení, to je podle něho hlavní disciplína spisovatele. „Ja som bol taký žrút kníh, že som cez prázdniny čítal aj učebnice, ktoré sme dostali na konci roku. Už si ani nedokážem spomenúť, čo všetko som poprečitoval, brával som po päť kníh z knižnice detských a jednu pre dospelých, lebo mala pekný obal. Mal som rád Osmijanka, ale aj verneovky, príbehy z edície Stopy, detektívky zo Zelenej knižnice. Čo sa dalo, som zhltol a v hlave mi potom z toho vznikol výživný guláš,“ přiznal v jednom rozhovoru.

Taragel píše i pohádky. „Chlapček strkal slamku do zemiakov, no ani raz nezamľaskal. Rodičia boli sťastní. Celý dom stuhol od prekvapenia. Podaktorí susedia aj zabúchali zo zvyku na stenu, no odpovede sa nedočkali. Všetci si uľahčene vydýchli a mali pocit, akoby im z rádia oznámili správu o konci vojny. Lenže na druhý deň chlapček zistil, že so slamkou sa dá sŕkať. Vyskúšal všetky spôsoby sŕkania, ten najhlučnejší si zapamätal a používal ho od rána do večera. Lenže to je už úplne iná rozprávka, milé deti,“ popsal příběh šíleně mlaskajícího hocha, kterému zašil pusu, ale on pak začal srkat.

„Spisovatelia si môžu sami za to, že sú ohrozeným druhom. Za komunizmu boli premnožení, prirodzený výber ich počty zmenšil. Len pekne píšte, milá Zdenka, snažte sa, hľadajte témy, len pozor na počítač na kolenách, aby vám nespadol na chodidlá,“ uvedl například.