doporučujeme
Slovensko 12 – 09. 05. 18

Nechcem sa báť kníh ani spisovateľov. A nechcem nikoho strašiť

Poetka, prozaička a novinářka Jana Beňová se narodila v roce 1974 v Bratislavě, kde vystudovala divadelní dramaturgii na Vysoké škole múzických umení. Od roku 2002 do roku 2009 byla redaktorkou denníku SME, kde psala pod pseudonymem Jana Parkrová, byla i redaktorkou Divadelního ústavu v Bratislavě.  

Začínala s poezií: debut Svetloplachý (1993), po roce 2000 se věnuje hlavně próze: Parker (2001), Dvanásť poviedok a Ján Med (2003), Plán odprevádzania (Café Hyena) (2008), Preč! Preč! (2012), HoneymOon (2015). V roce 2012 získala Cenu Evropské unie za literaturu za kmihu Café Hyena.

„Slovosled podriaďujem celkovému významu a rytmu. Nechcem, aby moje rozprávanie bolo rozvláčne. Mám rada básne, aj keď ide vlastne o poviedky či román – sú výstižnejšie ako klasická próza a všetko sa v nich môže diať odrazu,“ líčí svůj přístup k psaní.

„... niektoré jej postupy majú blízko k nonkreatívnemu písaniu. Beňová vlastný básnický text totiž kombinuje s návodmi na použitie, bezpečnostnými pokynmi, s úryvkom zo slovníka či s horoskopom a tieto texty zasadzuje do kontextu intímneho života (báseň Láska má značku Kalašnikov tvorí strelecký terč a báseň Srdcová záležitosť zase predstavuje graf z kardiografického vyšetrenia),“ napsal o její tvorbě básník a literární kritik Michal Rehúš.

„Keď som mala šestnásť, písala som plamennú poéziu, a myslím, že v tom veku to ináč ani nemôže byť. Viem, že treba písať aj o hrozných veciach, ale nerada čítam knihy, ktoré ma vystrašia. Nechcem sa báť kníh ani spisovateľov. A nechcem nikoho strašiť,“ uvedla autorka.

„Hovorí sa, že malé literatúry sú k sebe navzájom nevšímavé. Poliakov nezaujíma čo píšu Česi a Slováci a tak recipročne. Prerazí len to, čo sa stane slávnym vo svete,“ napsala Beňová pro Měsíc autorského čtení v roce 2012.

„Závratný úspech našej skupiny je samozrejmosťou. Prijímame pozvanie na koncert do New Yorku. Na 80. poschodí mrakodrapu dostanem zrazu pri rozkladaní aparatúry neovládateľný euforický pocit slobody. Raz som počula, že ľudia, ktorí žijú na kopcoch alebo vôbec vo výškach sú takí slobodnejší, majú väčší rozlet a nadhľad. Výšky dodávajú odvahu,“ napsala v jedné z povídek knihy Dvanásť poviedok a Ján Med.